TROŠKU NETRADIČNÝ VÝLET
Keďže som študentom bilingválneho španielskeho gymnázia v Košiciach, povedal som si, spoločne s ďalšími spolužiakmi, že tie 4 roky driny by sa zišlo nejakým spôsobom zužitkovať. Rozhodli sme sa pre veľmi zaujímavý "výlet". Výlet, ktorý mal trvať tri mesiace, ktorý nám nikto nezorganizoval, ktorý nesprostredkovala žiadna cestovná ani študentská agentúra. Vopred sme mali zabezpečené ledn jediné – spiatočnú letenku a byt prenajatý cez inzerciu na internete. Hovorovo sa takéto konanie zvykne označovať "na vlastnú päsť".
Bol pondelok, 16.6.2008, skoro ráno, keď sme nasadali do auta, smer Schwechat, Viedeň. Naši rovesníci ešte v najväčšom zhone, trápiaci sa s koncoročným doťahovaním známok, a my? Zaťažujúc si naše unavené mozočky, pár dní po maturite zo slovenského jazyka a literatúry, nad tým, aké to tam bude, či nájdeme prácu, ako to vydržíme. Plní očakávaní sme každou sekundou boli bližšie k cieľu - tým bolo hlavné mesto Španielskeho kráľovstva - Madrid.
Po úmornej ceste, ktorá zahŕňala presun z Košíc do Viedne, päťhodinový úsek čakania na viedenskom letisku a trojhodinovú cestu lietadlom, sme sa okolo šiestej hodiny popoludní ubytovali v našom novom prechodnom domove, byte v centre Madridu, ktorý sme si prenajali.
V netypickom daždi sme si letmo prezreli blízke okolie nášho obydlia, no únava nás prinútila vrátiť sa domov. Do postele sme sa uložili neskoro, pretože asi aj tá únava v nás bola už taká unavená, že nás ďalej nevládala mučiť.
Prvé prebudenie v Madride. Čakal nás nový deň a prvé kontakty s ozajstným veľkomestom! Prvé dojmy? Madrid je zaujímavý, krásny, ale veľký! Pomyslel som si, ako to zvládnem, veď tu sa nedá orientovať. To budem všade musieť chodiť s mapou? Našťastie, po pár dňoch si človek zvkyne na svoje chodníky a po niekoľkých týždňoch, keď ako-tak pochopí štruktúru ulíc, dokáže dokonca aj z neznámej ulice trafiť na takú, z ktorej nemá problém trafiť tam, kam potrebuje. Rozdávali sme teda naše prvé žiadosti o zamestnanie, životopisy a robiac toto všetko s elánom, zároveň sme sa snažili zapamätať si nejaké tie záchytné orientačné body.
NIE? Nie!
Prvé potešujúce správy - ozvali sa nám z niektorých podnikov, vyzerá to nádejne, všetko zatiaľ ide ako po masle. Jediné, čo sme nevyhnutne potrebovali, bolo takzvané NIE (número de identificaión del extranjero) - akési identifikačné číslo cudzinca. Tí, ktorí boli na podobnom pobyte v Španielsku aj minulý rok, vraveli, že vybavenie tohto dokumentu je jednodňová záležitosť. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme sa dozvedeli, že nám ho vydajú 45 dní po vyplnení žiadosti. Za vybavenie žiadosti bolo potrebné poukázať do štátnej pokladnice 9 eur, vkladom na bankový účet. Paradoxné a nepochopiteľné bolo, že ako identifikačný údaj v banke chceli okrem mena aj spomínané "NIE". Ako som im ho mohol dať, keď práve za žiadosť oň som im chcel zaplatiť? Pritom číslo pasu nepovažovali za postačujúci údaj. V nemenovanej banke to však vybavili bezproblémov, stačilo im meno a pas. Aj tak sme však odchádzali sklamaní, čakacia doba 45 dní by sa každému zdala pridlhá, keďže nám do konca pobytu ostávalo presne 74 dní. 8.augusta by nám, pochopiteľne, nikto prácu na trištvrte mesiaca nedal. Dostali sme informáciu od úradníčky – podľa platnej legislatívy, v Španielsku nie je nutné, pre obyvateľa krajín EÚ, žiadne pracovné povolenie, resp. spomínané NIE. Pre účely zamestnania absolútne postačuje cestovný pas. To si však máloktorý, až žiadny Španiel nenechal (alebo nechcel nechať?) vysvetliť.
MAJSTRI!!!
Koncom júna vrcholili futbalové majstrovstvá Európy, Španieli to dotiahli až do finále a obyvateľstvo prežívalo pochopiteľne veľkú eufóriu. Na finálový zápas boli na najväčšom madridskom námestí – Colón, pripravené veľkoplošné obrazovky, stovky policajtov a tisíce nadšených fanúšikov, ktorí, snáď aj takto nadiaľku, dohnali svojich až k zisku zlatých medailí. Nikdy som nezažil takúto ľudskú tlačenicu, dokonca ani v košických dopravných prostriedkoch (a to je čo povedať). Stáli sme na otvorenom priestranstve, no bolo cítiť dusno, vzduch nad námestím bol doslova absolútne "vydýchaný".
DOPRAVA
K doprave v Madride by sa dalo písať veľa, pochopiteľne, veď ide o jedno z najväčších miest sveta. Snáď spomeniem, že v Madride veľa ľudí pochopilo, že múdrejšie, ako stáť v zápche bude kúpiť si šikovný skúter, prípadne motorku. Podarenou skutočnosťou bolo vidieť na motorke biznismenov v oblekoch či vyparádené dámy v šatách a "šteklových" topánkach.
Cestná sieť je vec, ktorá ma v Madride fascinovala - totiž, pri riešení problémov, ako sú nehody či zápchy, prišli na fantastickú vec - že aj cesta široká 25 metrov, s piatimi jazdnými prúdmi, može byť „iba“ jednosmerná.
Verejnú dopravu zabezpečovali autobusy a metro. Ich cestovný poriadok zobrazoval len časovú frekvenciu príchodu jendotlivých spojov, napríklad metro prichádzalo do zastávky každých 3 až 5 minút. Pre porovnaniachtivých - lístok na jeden vstup do metra stál 1 euro, a to čiuž ste cestovali jednu zastávku, alebo ste trikrát prestúpili. Označili ste si ho pri vstupe do metra a stratil platnosť v momente, keď ste metro opustili. 10-jazdový lístok vyšiel na 6,7 eur, po augustovom zdražení - 7 eur. Zaujímavosťou bolo, že cestovné v Madride zdraželo za posledných 9 mesiacov až trikrát - v decembri 2007, marci a napokon v auguste.
PRACOVNÝ KOLOBEH
Napokon, sa mi našťastie podarilo zamestnať, aj keď to vyzeralo už veľmi zle. Mojím pracoviskom sa stala útulná kaviarnička s cukrárňou a pekárňou v jednom s názvom HERNANI. Pracoval som 6 dní v týždni, akékoľvek užívanie si Madridu bolo prakticky vylúčené. Kolektív v práci tvorili dve Rumunky, tri Ekvádorčanky a dve Španielky, takže národnostne to bolo pestré, dokonca sa obohatili aj o Slováka. Niekto by povedal - samé ženy, ten sa teda mal. No moje kolegyne boli odomňa o dosť staršie, niektoré aj o 20 rokov, čo je možno naškodu, pretože obklopený rovesníkmi, by som sa určite cítil a porozprával lepšie. Postupom času sme sa však spoznali a spriatelili. Niektoré z nich mi imponovali viac, iné menej, no najviac mi vadilo, keď počas pracovnej doby a návalu ľudí, si spokojne klebetili v kuchyni a na prácu zabudli. Jedna z kolegýň bola v tomto remesle, nadnesene povedané, priam priekopníčka, jej priority boli vždy jasné – najprv zábava, potom práca. Tento jej prístup ma vážne rozčuľoval, najmä v momentoch, keď som nevedel, kde mi hlava stojí, a po nej, ani chýru, ani slychu.
Na čo však nikdy nezabudnem, bola „úžasná“ klimatizácia. Tá sa po pár dní po mojom zamestnaní v Hernani nielen pokazila, dokonca začala fungovať doslovne ako vyhrievanie. Často sa tak stalo, že na ulici, kde bolo 38 stupňov, bolo chladnejšie ako v našom podniku. Človek si povie – veď je to len mašina, tak ako sa pokazí, tak sa aj dá opraviť. V Španielsku je však mnoho vecí úplne inak a fungujú dosť nelogicky. Napríklad také firmy, venujúce sa opravám klimatizácií, si v letných mesiacoch doprajú oddych a dovolenky, čo je pre mňa absolútne nepochopiteľné. V lete sa tieto prístroje využívajú najviac, teda prichádzajú o zisk. Každopádne, kliamtizácia nebola opravená až do môjho odchodu, takže už si radšej ani nespomínam na všetky tie „horúce dni“.
Niektoré dni bežali ako voda, iné sa vliekli ako slimák, všetky však mali niečo spoločné - obohacoval som svoje znalosti zo španielčiny a zároveň spoznával nových ľudí. Dokonca, naučil som sa aj rozumieť španielsky vyslovovaným anglickým názvom niektorých nealkoholických alebo alkoholických nápojov, čo je, aj keď sa nezdá, značný problém.
Z hľadiska skúseností hodnotím môj pobyt veľmi kladne, pretože som sa naučil robiť veci, s ktorými som nikdy predtým nemal nič do činenia - servírovať všetky možné druhy kávy, nápojov i jedál, celkovo - obsluhovať zákazníkov a pracovať s peniazmi, čo mi padlo vhod, keďže od januára aj na Slovensku platí euro.
Ozaj, keď som už pri peniazoch, zrejme vyvstane otázka - ako to bolo s prepitným? Asi si každý pomyslí, že Španieli rozhadzujú prepitné, veď majú plno peňazí. Je to však inak, Španielsko je už dlhšie obdobie podrobené ekonomickej kríze, čo sa odráža na nezamestnanosti, počte pracovných miest a aj platoch. Španieli nechali len symbolické prepitné - 5 či 10 centov, výnimočne 20 a viac. Pravidelne však navštevoval našu kaviareň istý starý džentlmen, ktorý vždy nechal prepitné vo výške troch eur s komickým komentárom:“To 1 euro je za mňa a 2 za tých, ktorí nedávajú prepitné.“
Raz sa mi stalo, že britský párik, ktorý som obsluhoval mi platil 20,50 eur bankovkami hodnoty 20 a 5, pričom výdavok nechceli, zrejme preto, že boli obslúžení v angličtine. Zdá sa to asi čudné, no Španielom sa naozaj učiť cudzie jazyky nechce, a keď sa už aj nájde výnimka, tak tej angličtine sa rozumieť dá len veľmi ťažko.
Jedno nedeľné popoludnie (nedeľa je deň, keď sú zatvorené všetky obchody, vrátane hypermarketov) nás navštívila pani, mohla mať tak 40 rokov, ktorá spravila expresný nákup, za ktorý minula, pre mňa neuveriteľných (keď si vezmem do úvahy, za čo ich minula) 52 eur. Jej nákup tvorilo 9 sendvičov, 4 plechovky coly a tri balenia plátkovej šunky po 125 gramov. Tak čo, dali by ste aj vy za toto 1500 korún?
Boli aj prípady, keď si ľudia pri platení pomýlili mincu 1-eurovú s mincou 2-eurovou. Takýmto spôsobom mi zaplatili o euro viac a spokojne odišli skôr, ako som ich na to stihol upozorniť.
„ŽIVÉ“ MESTO
Metropola Španielskeho kráľovstva je nepochybne živým mestom, ročne sa v ňom vystriedajú milióny turistov a okrem Španielov tu žije veľké množstvo černochov a aziatov, ktorí tu, väčšinou, emigrovali. Madrid je teda, bezpochyby, kozmopolitné mesto, nie je problém začuť na ulici dokonca maďarčinu.
Jeden môj kamarát, ktorý ma po návrate stretol mi povedal - myslel som si, že prídeš viac opálený. Pravdou je, že aj keď som prežil v Madride tri mesiace, žiadny "bronz" som nenabral. Je to pochopiteľné, nebol som pri mori, kde by som sa každý deň opaľoval. Boli dni, keď v tieni bolo 45 stupňov a o druhej v noci 38, no to ešte neznamenalo, že "stmavnem". Teplo zo slnka výrazne podporoval asfalt a budovy, ktorých je tam neúrekom, a spoločnými silami zvládali rozohriať ulice na spomínané hodnoty.
Keď bolo naozaj horúco a mal som voľno, pociťoval som potrebu trošku sa počľupkať vo vodičke. Riešenie poskytovali kúpaliská, základná cena 4 eurá, študentská - o polovicu menej. Každý sám posúdi, či je to lacné alebo drahé. Za zmienku však stojí fakt, že narozdiel od košických kúpalísk, tie madridské majú stanovenú kapacitu, ktorú striktne dodržiavajú - teda, pustia vás dnu až vtedy, keď niekto kúpalisko opustí. Takýto prístup sa mi aj z bezpečnostného hľadiska veľmi pozdáva.
Všetky mestá ako je toto majú aj svoje neslávne slávne ulice, v prípade Madridu je to Calle Montera, ktorá je plná žien, zarábajúcich si najstarším remeslom. Obyvatelia tejto ulice nie sú s jej povesťou veľmi spokojní, vznikli rôzne občianske združenia, bojujúce proti prekvitaniu takéhoto biznisu, zatiaľ však bezúspešne.
Španielov charakterizuje jedna vlastnosť - sú veľmi hrdí na úspechy svojich krajanov, reprezentujúcich ich vlasť vo svete. Snáď ani nie je možné, aby vám nejaký Španiel povedal - neviem, kto je Fernando Alonso, Rafael Nadal či Iker Casillas. Krajina v júni žila úspechom futbalistov na ME, v auguste sa všetci tešili z olympijských medailí, azda najvýraznejšie zo zlata Rafaela Nadala. Keďže mám šport, zvlášť futbal, veľmi rád, a naskytla sa mi príležitosť vidieť naživo zápas o Španielsky superpohár medzi Realom Madrid a Valenciou, bolo by hriechom, ak by som ju nevyužil. Aj keď štadión Santiago Bernabéu nebol úplne vypredaný, aj 60-tisíc divákov v hľadisku stačilo na to, aby vytvorili parádnu atmosféru. Domáci Real sa vypol k fantastickému výkonu a aj napriek oslabeniu o 2 vylúčených hráčov, toto mužstvo dokázalo zvrátiť nepriaznivý vývoj stretnutia a napokon hrdinsky vyhrať (aj s výraznou pomocou úžasných fanúšikov) v pomere 4:2. Elektrizujúca atmosféra, ktorá ovládala všetky sektory štadióna - prvýkrát som mal možnosť pocítiť na vlastnej koži, čo tieto slová znamenajú. Bol to neopísateľný zážitok. Opäť trošku čísel - najlacnejší lístok na tento zápas (najvyššie poschodia, za bránou) stál 25 eur, potom ceny lístkov oscilovali medzi 40 až 110 eurami.
SMETIARI ALEBO ATLÉTI?
Zaujímavá je aj určitá samospráva čo sa týka odvozu odpadu. Na ulici nie sú vyložené veľké debny na odpadky, a tak ulice nesmrdia od odpadkov voľne rozhádzaných okolo kontajnerov. V každom vchode je miestnosť, v ktorej sú uložené nádoby na smetie. V popoludňajších hodinách ich jednotliví domovníci umiestnia na chodník pred bránu, aby si obyvatelia mohli "poslúžiť". Tieto nádoby potom v noci vyprázdňujú smetiari. Avšak ich práca sa mi zdala absolútne odlišná od práce tých našich smetiarov. Tí madridskí totiž vyzerali, že musia dodržať určitý harmonogram. Mohlo to byť zároveň spôsobené aj tým, že nechceli dlho blokovať cestu, pretožesmetiarsky voz zaberie celú šírku vozovky, ak sa za ním nahromadili autá, začalo sa nekonečné trúbenie. Smetiari teda museli nádoby k vozidlu tlačiť v behu, keď ich vracali na miesto, vodič sa už hýbal, takže museli za svojim autom doslova utekať. Preto nebolo vôbec výnimočné ak oproti vám bežal spotený smetiar.
BOLO TO VO HVIEZDACH?
S našim pobytom sa spája aj istá tragédia, ktorá otriasla mnohými ľuďmi a rozvrátila veľký počet rodín, priateľstiev, lások. Nie rozvrátila, lepším výrazom je - definitívne zničila.
Boli jej plné médiá a ešte týždeň po tragickom dni bolo prvých osem či desať strán venovaných tomuto nešťastiu.
Všetko sa odohralo na letisku Barajas, lietadlo typu MD-82 najskôr nevyštartovalo pre technické problémy, po kontrole technikov však, s trištrvtehodinovým meškaním, pilot začal štartovacie manévre. Stroj sa odlepil od zeme, no dosiahol sotva výšku 60 metrov, keď mu z neznámych príčin začal horieť pravý motor a lietadlo sa, ako krehká ranená labuť, zrútilo do lesíka pri letisku. Výsledok? 154 mŕtvych, 18 zranených. Bolo naozaj smutné čítať noviny a uvedomovať si príbehy jednotlivých pasažierov. Každý deň, s vyšetrovaním a zisťovaním identity tiel obetí sa v periodikách objavovali nové nekrológy rôznych veľkostí – zrejme podľa spoločenského postavenia jednotlivých zosnulých. Neviem, či to nazvať "šťastnejším" prípadom, no pri nehode zahynuli kompletné 4-členné rodiny, v horších prípadoch ostalo nažive len malé dieťa, poprípade zomrel otec a jedno z detí, čo je určite pre pozostalých členov rodiny, respektíve tých, ktorí tragédiu prežili, ešte tragickejší osud.
Informácia o leteckom nešťastí sa priamo dotýkala aj nás - tá istá spoločnosť, ten istý typ lietadla, akým sme leteli tam aj nazad. Keď si človek uvedomí tieto veci, nie je ľahké sa odosobniť a nemyslieť na to. Naozaj je otrasne nepríjemný moment, keď zistíte, že to lietadlo, ktoré spadlo, mohlo byť kľudne presne to isté, ktorým ste pred 2 mesiacmi leteli.
Táto tragédia sa odohrala dňa 20.08.2008, čo ma tak trošku prinútilo zamyslieť sa nad symbolikou čísel a numerológiou.
SLOVENSKO? KDE TO JE?
Tragikomický fakt je, že drvivá väčšina Španielov pri vyslovení názvu Slovensko má problém identifikovať vo svojej pamäti, že takáto krajina vôbec existuje. Utópiou je teda už myslieť si, že Španieli by vedeli, že sa nachádza na rovnakom kontinente a dokonca, že je členom EÚ rovnako ako ich krajina. Väčšinou skonštatujú: „Slovensko? To poznám, to je tam niekde pri Rusku, nie?“ Nemôžeme ich však hádzať do jedného vreca, boli takí, ktorí Slovensko poznajú, dokonca, raz našu kaviareň navštívil Španiel, ktorý ma ohúril, keď sa mi prihovoril lámanou češtinou. Neskôr sa priznal, že navštívil krajinu našich západných susedov a aj Slovensko. Našlo sa aj zopár ďalších jednotlivcov, ktorí navštívili Slovensko a všetci si pochvaľovali, tradične sa zhodli v tom, čo je na Slovensku najlepšie – očarujúca príroda, pekné ženy a aj priateľskosť a pohostinosť Slovákov.
RISK (=pouličný predaj) JE ZISK...
V Madride sa pohybuje množstvo pouličných predajcov. V ich ponuke sú hlavne toľko potrebné vejáre, najviac však letia „značkové“ hodinky, peňaženky, opasky či slnečné okuliare. Takto sa živia černosi a v menšom zastúpení aj prisťahovalci z Ázie. Keďže je však takýto predaj nelegálny, vždy musia mať oči aj uši na stopkách, zásadne sa na žiadnom mieste nezdržiavajú príliš dlho, akonáhle zbadajú čoilen náznak policajného auta, okamžite sa „spakujú“ a utekajú sa schovať.
ÚSPEŠNÉ RIEŠENIA
Španielske hlavné mesto ročne navštevujú milióny turistov, je tu množstvo historických i kultúrnych pamiatok, ktoré sú ich primárnym záujmom. Zodpovední činovníci regiónu pochopili, že ak chcú z cestovného ruchu niečo získať, je potrebné aj niečo investovať. Preto sa na niektorých miestach stretneme s turistickými centrami, kde nám okrem informácií radi poskytnú aj mapy, zoznam múzeí a kultúrnych udalostí, to všetko kvalitne graficky spracované. Tieto materiály sú však úplne zdarma. Aj v metre každému poskytnú mapu celej podzmenej siete s farebne označenými trasami liniek, ktorá je veľmi prehľadná, bez problémov si teda nájdete cestu a linky, ktoré využijete. Mne osobne sa takéto hospodárenie páči, nie vždy totiž platí, že všetko, ak má fungovať správne, musí byť spoplatnené, mnohé turistické atrakcie by boli možno oveľa menej navštevované, ak by nebolo spomínaných informačných materiálov poskytovaných zdarma.
JE V MADRIDE ŽIVOT ĽAHŠÍ?
Možno v nás krajina západnej Európy automaticky vyvoláva pocit šťastného života plného blaha, finančného dostatku a sociálnej istoty. Neznalí si možno myslia, že ceny sú tam oveľa vyššie a aj tak to obyvatelia hravo zvládajú, dokonca si niečo ušetria a dvakrát do roka si vyrazia na nejakú tú dovolenku. Je to pravda, možno u „horných desaťtisíc“. Bežný človek, pracujúci kdesi v reštaurácii či obchode by vás rýchlo vyviedol z omylu. Ak si vezmeme, že zarobí cca 900 eur, minimálne 500 zaplatí za nájomné a energie a ďalších 50 za „mesačník“, ostáva mu na život 350 eur. Mnohí ľudia majú navyše záväzky – platia alimenty, prípadne tí, ktorí pochádzajú z ekonomicky slabých až chudobných krajín, posielajú peniaze rodine, nezriedka im teda na živobytie ostane pramálo. O kúpe drahých šiat, módnych doplnkov či šperkov teda ani nesnívajú. Na margo tých cien – sú veľmi podobné cenám u nás, v obchodných sieťach by ste prakticky ani rozdiely nenašli, dokonca aj ceny značkovej športovej obuvi a oblečenia sú absolútne totožné s tými u nás.
Ak sa však na život budeme pozerať aj z trošku iného hľadiska, Španieli pôsobia ako príjemní, veselí a otvorení ľudia, radi rozvíjajú konverzácie aj s úplne cudzími ľuďmi, radi sa zabávajú. Tí starší, sú, podobne ako slovenskí dôchodcovia, väčšinou konzervatívni, poznačení diktatúrou Franca aj trošku nedôverčiví a ostražití. Mladí sú menej zväzovaní tradíciami a mravnými zásadami, vychutnávajú si život. Veľmi podstatné sa mi zdá aj verejné vystupovanie homosexuálov, ktoré je na Slovensku takpovediac neprípustné a okamžite vystavené kritike a odsudzovaniu. V Madride sa pohybuje nespočetné množstvo takýchto dvojíc, pritom sa však nemusia hanbiť kráčať po ulici rovnakým štýlom ako klasická dvojica tvorená mužom a ženou. Aj toto je jedna z vecí, ktorá mi je sympatická na živote v tomto meste.
Tento trojmesačný pobyt v hlavnom meste Španielska mi dal veľmi veľa. Dal mi skúsenosti, ktoré sú na nezaplatenie. Posledná veta by na mňa pôsobila ako klišé, no sám cítim, že to klišé nie je. Naučil som sa tam pracovnému kolobehu, zdokonalil som svoju úroveň španielčiny, spoznal som nových ľudí, mentalitu, iný spôsob života. Viem, že keď sa má niekto opýta, či neľutujem, že som tam bol, odpoviem bez váhania a celkom úprimne – nie. Áno, prišiel som o prázdninové leňošenie, nemohol som sa ísť bicyklovať, ísť si zahrať futbal s kamarátmi, ušli mi možno mnohé udalosti, ktoré som mohol zažiť tu na Slovensku, no napriek tomu neľutujem. Pretože tento pobyt nebola len nejaká bezduchá dovolenka. Bolo to obdobie môjho života, na ktoré nikdy nezabudnem, obdobie, ktoré formovalo moju osobnosť. Všetko toto sú práve tie veci, ktoré si človek za žiadne peniaze nekúpi...
(c)V.Wurm
Komentáre